Testovanie chemického zloženia321 cievky z nehrdzavejúcej oceleNa súlad s normami si zvyčajne vyžaduje chemickú analýzu. Nasledujú niektoré bežne používané metódy testovania:
1. Spektroskopická analýza
Princíp: Rôntgenová fluorescencia (XRF) je nedeštruktívna metóda elementárnej analýzy. Odhaľuje vzorku röntgenovým lúčom, čo stimuluje fluorescenčnú emisiu prvkov vo vzorke. Spektroskopická analýza potom určuje obsah elementov.
Aplikácia: XRF dokáže rýchlo a presne detekovať hlavné prvky legovania v nehrdzavejúcej oceli a porovnať ich so štandardnými kompozíciami, aby sa určilo, či chemické zloženie z nehrdzavejúcej ocele 321 spĺňa požiadavky.
2. Metóda spektroskopického oblúka
Princíp: Plazmatická spektroskopia používa vysokoteplotnú plazmu na excitáciu prvkov vo vzorke, čo spôsobuje, že emitujú špecifické spektrálne čiary, čo umožňuje stanovenie typu a koncentrácie prvku.
Aplikácia: Táto metóda ponúka vysokú citlivosť a presnosť viacerých prvkov v z nehrdzavejúcej ocele, čo umožňuje podrobnú analýzu chemického zloženia vzorky.
3. Chemická titrácia
Princíp: Vzorka sa rozpustí a reaguje s chemickým činidlom známej koncentrácie. Zmeny pozorované počas procesu titrácie umožňujú stanovenie obsahu konkrétneho prvku. Napríklad chlorid, fosfor a síra možno často určiť pomocou titrácie. Aplikácia: Táto metóda je vhodná na detekciu určitých prvkov v nehrdzavejúcej oceli, ale vyžaduje relatívne jemné experimentálne postupy.
4. Metóda spaľovania
Princíp: Táto metóda zahŕňa spaľovanie vzorky, čo spôsobuje, že uhlík a síra v nej reagujú s kyslíkom na výrobu oxidu uhličitého a oxidu siričitého. Obsah uhlíka a síry sa určuje meraním množstiev týchto plynov.
Aplikácia: Vhodný na detekciu obsahu uhlíka a síry v nehrdzavejúcej oceli.
5. Chemické rozpustenie a chromatografia
Princíp: Vzorka z nehrdzavejúcej ocele sa rozpustí vo vhodnej kyseline alebo rozpúšťadle a výsledný roztok sa analyzuje pomocou plynovej chromatografie alebo kvapalnej chromatografie na stanovenie obsahu stopových prvkov vo vzorke.
Aplikácia: Táto metóda poskytuje vysoko presnú analýzu na detekciu stopových prvkov v nehrdzavejúcej oceli.
6. Metóda spektroskopickej emisie
Princíp: Na analýzu kovových prvkov sa používa spektroskopický emisný fotometra. Vysokoteplotný plameň alebo elektrický oblúk vzrušuje kovový prvok, čo spôsobuje, že emituje špecifické spektrálne vlnové dĺžky. Intenzita emisie sa meria fotometrom na určenie obsahu elementov.
Aplikácia: Bežne sa používa na určenie obsahu legúnoka v nehrdzavejúcej oceli.
7. Metóda mikroanalýzy
Princíp: skenovacia elektrónová mikroskopia kombinovaná s energetickou disperznou spektroskopiou (EDS) umožňuje pozorovanie povrchu z nehrdzavejúcej ocele s vysokým rozlíšením a súčasná detekcia distribúcie povrchových prvkov.
Aplikácia: Vhodná na analýzu miestneho zloženia a mikroštruktúry z nehrdzavejúcej ocele, najmä ak povrch vzorky obsahuje nečistoty alebo vykazuje významné zmeny.
Testovacie kroky:
Príprava vzorky: Zhromaždite vzorku a podľa potreby vykonajte vhodné spracovanie.
Výber príslušnej metódy testovania: Vyberte príslušnú metódu analýzy na základe testovaného prvku a požadovanej presnosti.
Porovnávacia norma: Porovnajte výsledky testu so štandardom chemického zloženia pre nehrdzavejúcu oceľ 321. Podľa GB/T 4237-2015 a ďalších príslušných štandardov sú hlavnými komponentmi z nehrdzavejúcej ocele 321: Obsah uhlíka (C) ≤ 0,08%, obsah sulfur (S) ≤ 0,03%, obsah fosfor (P) obsah ≤ 0,045%, KONTICKÝ KONTICKÝ KO s inými stopovými prvkami riadenými.
Záver: Prostredníctvom vyššie uvedených metód chemickej analýzy je možné presne určiť, či chemické zloženie321 cievky z nehrdzavejúcej ocelespĺňa štandardné požiadavky. Tieto metódy sa zvyčajne musia vykonávať v laboratóriu a mali by ich prevádzkovať odborníci, aby sa zabezpečila presnosť výsledkov.
