Ako zistiť, či chemické zloženie cievky z nehrdzavejúcej ocele 321 spĺňa normu

Testovanie chemického zloženia321 cievok z nehrdzavejúcej ocelena dosiahnutie súladu s normami zvyčajne vyžaduje chemickú analýzu. Nasledujú niektoré bežne používané metódy testovania:

1. Spektroskopická analýza

Princíp: Röntgenová fluorescencia (XRF) je nedeštruktívna metóda elementárnej analýzy. Vystavuje vzorku röntgenovému žiareniu, čím stimuluje fluorescenčnú emisiu prvkov vo vzorke. Spektroskopická analýza potom určí obsah prvkov.

Použitie: XRF dokáže rýchlo a presne zistiť hlavné legujúce prvky v nehrdzavejúcej oceli a porovnať ich so štandardnými kompozíciami, aby sa zistilo, či chemické zloženie nehrdzavejúcej ocele 321 spĺňa požiadavky.

2. Metóda spektroskopického oblúka

Princíp: Plazmová spektroskopia využíva vysokoteplotnú plazmu na excitáciu prvkov vo vzorke, čo spôsobuje, že emitujú špecifické spektrálne čiary, čo umožňuje určenie typu a koncentrácie prvku.

Použitie: Táto metóda ponúka vysokú citlivosť a presnosť pre viaceré prvky v rámci nehrdzavejúcej ocele, čo umožňuje podrobnú analýzu chemického zloženia vzorky.

3. Chemická titrácia

Princíp: Vzorka sa rozpustí a nechá reagovať s chemickým činidlom známej koncentrácie. Zmeny pozorované počas procesu titrácie umožňujú stanovenie obsahu špecifického prvku. Napríklad chlorid, fosfor a síra možno často určiť pomocou titrácie. Použitie: Táto metóda je vhodná na detekciu určitých prvkov v nehrdzavejúcej oceli, vyžaduje si však pomerne jemné experimentálne postupy.

4. Spôsob spaľovania

Princíp: Táto metóda zahŕňa spálenie vzorky, pričom uhlík a síra v nej reagujú s kyslíkom za vzniku oxidu uhličitého a oxidu siričitého. Obsah uhlíka a síry sa určuje meraním množstva týchto plynov.

Použitie: Vhodné na detekciu obsahu uhlíka a síry v nehrdzavejúcej oceli.

5. Chemické rozpúšťanie a chromatografia

Princíp: Vzorka nehrdzavejúcej ocele sa rozpustí vo vhodnej kyseline alebo rozpúšťadle a výsledný roztok sa analyzuje pomocou plynovej chromatografie alebo kvapalinovej chromatografie na stanovenie obsahu stopových prvkov vo vzorke.

Použitie: Táto metóda poskytuje vysoko presnú analýzu na detekciu stopových prvkov v nehrdzavejúcej oceli.

6. Metóda spektroskopickej emisie

Princíp: Na analýzu kovových prvkov sa používa spektroskopický emisný fotometer. Vysokoteplotný plameň alebo elektrický oblúk vzruší kovový prvok, čo spôsobí, že vyžaruje špecifické spektrálne vlnové dĺžky. Intenzita emisie sa meria fotometrom na určenie obsahu prvkov.

Použitie: Bežne používané na stanovenie obsahu legujúcich prvkov v nehrdzavejúcej oceli.

7. Metóda mikroanalýzy

Princíp: Rastrovacia elektrónová mikroskopia kombinovaná s energeticky disperznou spektroskopiou (EDS) umožňuje pozorovanie povrchu nehrdzavejúcej ocele s vysokým rozlíšením a súčasnú detekciu rozloženia povrchových prvkov.

Použitie: Vhodné na analýzu lokálneho zloženia a mikroštruktúry nehrdzavejúcej ocele, najmä ak povrch vzorky obsahuje nečistoty alebo vykazuje výrazné zmeny.

Testovacie kroky:

Príprava vzorky: Odoberte vzorku a podľa potreby vykonajte príslušné spracovanie.

Výber vhodnej testovacej metódy: Vyberte vhodnú metódu analýzy na základe testovaného prvku a požadovanej presnosti.

Porovnávacia norma: Porovnajte výsledky testu s normou chemického zloženia pre nehrdzavejúcu oceľ 321. Podľa GB/T 4237-2015 a ďalších príslušných noriem sú hlavnými zložkami nehrdzavejúcej ocele 321: obsah uhlíka (C) ≤ 0,08 %, obsah síry (S) ≤ 0,03 %, obsah fosforu (P) ≤ 0,045 %, obsah chrómu (Cr) %-1 N, obsah niklu 9-17 % titánu obsah (Ti) ≥ 5 × C %, s inými kontrolovanými stopovými prvkami.

Záver: Pomocou vyššie uvedených metód chemickej analýzy je možné presne určiť, či chemické zloženie321 cievok z nehrdzavejúcej ocelespĺňa štandardné požiadavky. Tieto metódy sa zvyčajne musia vykonávať v laboratóriu a mali by ich prevádzkovať odborníci, aby sa zabezpečila presnosť výsledkov.